Takto sa správam ja skoro vždy pri vidine voľna. A teraz je zrazu tu – ako ho mám zvečniť a nevyplašiť?
Sadám do kresla, do lona kladiem laptop a píšem riadky, ba celé strany... o čare samoty, cez ktorú človek spoznáva sám seba, keď chce uvažovať, snívať v knihách a podčiarkovať v nich... Aby vedel s ľuďmi rozprávať, keď opustí svoju samotku, preto radšej čerpá, číta, počúva, modlí sa, medituje, píše a pozoruje.
Po práci – nejdem na kávu, nevyzdvihnem si lieky z lekárne, zruším hodinu angličtiny, lebo dnes píšem – o svojom DRIVE. Inšpirovala ma kniha s názvom prostým – Som žena. Spisovateľka v jednej časti navádza svoje čitateľky vytiahnuť na svetlo dávno zabudnuté dary, to čím kedysi žili a to, čo ich robilo jedinečnými. Drobným nedočkavým písmom som si na okraj stránky poznačila ceruzkou všetky tie veci, ktoré to v mojom živote boli od základnej školy či gymnázia. Najprv som sa zľakla – viem si vôbec na niečo ešte spomenúť? Ale išlo to ako riava... Mala som strach, že to nestihnem zapisovať – psychológia, svetové náboženstvá, texty, básne, blogy, francúzština, taliančina, ukrajinčina, pleťové masky :), výchova, servítková technika, zdravá strava, bytový dizajn, vzťahy, texty piesní, byzantský obrad... Toto všetko som počas svojich dní zavalená školskými povinnosťami či kmitaním pracovného charakteru odložila na najvyššiu poličku... Toto ma určite kedysi vystihovalo. Viem presne, čo to je, je to stále niekde vo mne. Tomuto som dokázala venovať svoju energiu, peniaze i spánok. Týmto som bola...
Po práci – otváram jednu komnatu za druhou, utieram prach, vraciam sa k veciam, ktoré som mala rada, kreslá vyložím na balkón a toto všetko po večeri pod hviezdami rozprávam... blízkemu človeku, ktorý je rád, že som sa VRÁTILA.